LA SALETTE (Francúzsko)

La Salette
La Salette

La Salette je malá dedinka v čarokrásnom prostredí francúzskych Álp v diecéze Grenoble. Nachádza sa ďaleko od ruchu miest a dopravného spojenia v nadmorskej výške cca 1 800 m. Dedinka ako stovky iných vo Francúzsku, a predsa známa v celom katolíckom svete. Preslávila sa 19. septembra 1846.


                                 Zjavenie v La Salette

Maximin Giraud a Melanie Calvat
Maximin Giraud a Melanie Calvat
Súsošie pred bazilikou
Súsošie pred bazilikou
Tvár sochy Panny Márie
Tvár sochy Panny Márie

Bolo to 19. septembra 1846, v sobotu, na vigíliu sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Slnečné ráno zavítalo do kotliny La Salette. Dvojica pastierikov, Maximin a Melánia, vyháňa svoje stádo cikcakovatou cestou hore stráňou Plano, na hraničné pasienky obce La Salette. Netušia, že ich vedie tajomná ruka. Peter Selme, gazda, u ktorého tento týždeň Maximin slúži, celé doobedie kosí trávu nedaleko detí, ktoré pasú stádo.

Na poludnie počuť z dediny La Salette hlas zvonu na Anjel Pána. Deti spolu ženú stádu na iné miesto - na rovinku. Najskôr napájajú kravy v potoku Sezia v tzv. dobytčom prameni a potom ich vedú na mierny svah Gargas. Samotné deti sa posadia na ľavom brehu Sezie vedľa prameňa pre zvieratá a jedia čierny chlieb so syrom, čo si priniesli so sebou, pijú pritom čerstvú vodu z prameňa a aj pes Lulu, verný spoločník Maximina, dostáva svoj podiel. Aj ostatní pastieri, čo pásli dobytok neďaleko detí, tiež doviedli svoj dobytok k prameňu, aby ho napojili, a aj sa posilnili. Maximín a Melánia o chvíľku zostávajú sami. Pohodlne sa usadia na pravej strane potoka, vedľa malého prameňa, ktorý v lete vždy vyschýnal. Sú unavení, veď od úsvitu boli hore a celé doobedie sa hrali. Slnko páli na pláňach a deti, hoci to nemajú vo zvyku, usínajú.

Po poldruha hodine sa náhle zobudí Melánia. Prvé, čo jej napadne, je, kde sú kravy. Vyskočí na rovné nohy a pozerá dookola, hľadajúc zvieratá. Z dolinky, v ktorej sa nachádza, ich však nemôže uvidieť. Preľaknutá volá: "Maximin, poď, naše kravy tu nie sú!" Rozospatý Maximin hovorí kamarátke: "Čo sa stalo? Prečo tak kričíš?" Ona opakuje: "Kravy zmizli!" Deti, hnané strachom, bežia dolu svahom na malú vyvýšeninu. Zbadajú, že kravy sa pasú na protiľahlej stráni hory Gargas.

S pocitom úľavy sa Melánia chce vrátiť späť do dolinky, ale v polovici cesty sa náhle zastaví, opäť preniknutá strachom. Najskôr nemôže vysloviť ani slovo. Potom sa ozve slabým hlasom: "Maximin, pozri na tú veľkú žiaru tam dole!" "Kde, kde?" pýta sa chlapec a priskočí k dievčaťu. Nad kameňom, na ktorom pred chvíľou spali, sa vznáša tajomná veľká ohnivá guľa. "Vyzeralo to ako slnko, ktoré padlo na zem," povedia neskoršie deti, "ale oveľa krajšie a svetlejšie ako slnko." Svetlo sa stáva čoraz väčšie a ako sa zväčšuje, tým je svetlejšie. Čo to môže byť? Ako blesk napadne Melánii myšlienka, že je to zlý duch, ktorým jej niekedy hrozili v rodine gazdu, keď bola nezbedná.

"Ó, Bože môj," vzdychne si a pustí z rúk svoju pastiersku palicu. Maximin má tiež strach. Aj jemu vykĺzne palica z rúk, ale rýchle ju zodvihne a hovorí: "Drž svoju palicu, ja držím svoju, a keď nám to bude chcieť niečo urobiť, ja sa už o to postarám."

V tom okamihu žiara začína byť priesvitná. V trblietavom svetle sa ukazujú dve ruky a v nich skrytá tvár. Čoraz zreteľnejšie sa vynára reálne podoba postavy. Zdá sa, že sedí s hlavou naklonenou dopredu ako žena, ktorú ťaží veľké bremeno alebo ťažké utrpenia. Potom sa guľa svetla začína rozjasňovať odzhora a zvláštna osoba vstáva, zloží ruky z tváre a schováva ich v širokých rukávoch šiat, približuje sa k pastierikom a ukľudňuje ich slovami plnými dobroty. Prihovára sa k deťom, ktoré ešte stále stoja ako skamenené a dívajú sa na ňu. Teraz počujú hlas: "Priblížte sa, deti moje, nebojte sa, som tu, aby som vám ohlásila dôležité posolstvo."

Hlas neznámej Panej znie srdečne a jemne ako hudba. Všetok strach sa pominul a deti bežia dolu svahom k tajomnej postave. Majestátna pani prichádza bližšie, a potom stoja tak blízko seba, že nikto by nemohol prejsť medzi ňou a nimi.

Pred nimi stojí Pani plná dôstojnosti, ale aj materinskej starostlivosti. Je taká krásna, že deti pre ňu majú len jedno meno: Krásna Pani. Má na sebe zlatisté šaty, na ktorých sa leskne množstvo hviezd. Koruna z ruží jej obopína hlavu. V každej ruži žiari diamant zo svetla a celok vyzerá ako trblietajúci sa diadém kráľovnej. Dlhé biele šaty má opásané zlatožltou zásterou. Na nohách má obuté jednoduché biele topánky, ozdobené perlami, a jej členky zdobí venček z ruží všetkých farieb. Tretí veniec ruží jej lemuje modrú šatku na pleciach, na ktorých leží ťažká zlatá reťaz. Na malej retiazke na krku visí kríž, na konci jeho ramien sú kladivo a kliešte. Krista na kríži vidia deti, ako by bol živý. A práve z neho pramení celé to svetlo, v ktorom je Krásna Pani ponorená. Ušľachtilá tvár zjavenej Panej je plná pôvabu, ktorý by nebol schopný vytvoriť žiaden umelec. Vyžaruje z nej najjasnejšia žiara. A jej oči - tie sú plné neskutočnej bolesti. Panie neustále prelieva horké slzy, ktoré stekajú po kríž na jej prsiach, a vzápätí sa premieňajú na jagavý veniec svetlých perál. Jej postava sa vznáša trochu nad zemou. Všetko sa leskne a trbliece, jagá a žiari. Prekvapené deti len stoja a zabúdajú na všetko.

Krásna Pani objíma deti svojím pohľadom plným materinskej lásky a potom začína hovoriť:

"Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená pustiť rameno môjho Syna. Ono je také mocné a ťažké, že dlhšie ho už nemôžem podopierať. Ó, ako dlho už trpím za vás! Keď chcem, aby vás môj Syn neopustil, musím ho neustále o to prosiť, ale vy si z toho nič nerobíte.

Hoci by ste sa akokoľvek modlili, neviem, čo robili, nikdy mi nedokážete vynahradiť moju námahu, ktorú pre vás vynakladám.

Dala som vám šesť dní na prácu a siedmy som vyhradila pre seba, ale nechcú mi ho priznať. Toto vlastne robí ťažkým rameno môjho Syna. Taktiež furmani vo svojich preklínaniach používajú meno môjho Syna. To sú dve veci, ktoré činia tak veľmi ťažkým rameno môjho Syna.

Ak vyjde úroda navnivoč, bude to vaša vina. Ukázala som vám to minulý rok na zemiakoch. A predsa ste si z toho nič nerobili. Ba naopak, keď ste našli hnilé zemiaky, kliali ste, používajúc v preklínaniach meno môjho Syna. Budú sa kaziť ďalej a v tomto roku na Božie narodenie nebudú už vôbec."

Odrazu Krásna Pani stíchne. Keď hovorí o zemiakoch, Melánia sa otočí k Maximinovi, akoby sa ho chcela niečo opýtať, rozumie totiž len niekoľkým slovám spisovnej francúzštiny, a zemiaky pre ňu vyzneli ako jablko.

"Ach, deti moje, nerozumiete tomu po francúzsky? Hneď vám to poviem inak."

A opakuje im v miestnom nárečí to, čo povedala o úrode, a naďalej pokračuje v nárečí:

"Ak máte obilie, netreba ho zasiať. Všetko, čo zasejete, zožerie chrobač, a čo vzíde, rozsype sa na prach pri mlátení. Nastane veľký hlad. Ešte predtým deti do sedem rokov dostanú triašku a budú zomierať v náručiach tých, ktorí ich držia. Pokáním iných bude hlad. Orechy sa pokazia a hrozno zhnije."

Krásna Pani sa znovu zastaví. Každému z detí zveruje tajomstvo, ale tak, že nepočujú, čo Pani hovorí tomu druhému. Potom Pani pokračuje:

"Ak sa obrátia, kamene a skaly sa premenia na kopy zrna a zemiaky sa samy zasadia."

Teraz sa ich pýta: "Dobre sa modlíte, deti moje?"

Spolu úprimne odpovedajú: "Nie veľmi, Pani."

Tu nasleduje Matkino napomenutie: "Ach, deti moje, treba sa dobre modliť ráno i večer. Ak nemáte čas, pomodlite sa aspoň Otče náš a Zdravas, a ak budete môcť, modlite sa viac.

V lete na svätú omšu chodí len niekoľko starých žien. Iní pracujú v nedeľu celé leto. V zime, keď nevedia, čo robiť, idú na svätú omšu jedine preto, aby sa vysmievali z náboženstva. V čase veľkého pôstu chodia k mäsiarovi ako psy."

Krásna Pani kladie deťom ešte jednu otázku: "Deti moje, či ste niekedy videli zhnité zrno?"

Maximin ani veľmi nerozmýšľa a odpovedá za oboch: "Nie, Pani, nikdy sme to nevideli."

Vtedy sa Pani k nemu obráti: "Ale ty, moje dieťa, muselo si to niekedy spolu s otcom vidieť v okolí Coin. Majiteľ poľa povedal vtedy tvojmu otcovi: «Poďte sa pozrieť, ako sa moje zrno kazí». Išli ste s ním. Tvoj otec vzal dva, alebo tri klasy do dlaní, rozdrvil ich a všetko sa premenilo na prach. Potom ste išli domov. Keď ste boli vzdialení od Corpsu asi pol hodiny, otec ti dal kúsok chleba, hovoriac: «Tu máš, dieťa, jedz chlieb ešte v tomto roku, lebo neviem, či ho bude niekto jesť v budúcom roku, ak sa bude zrno naďalej tak kaziť.»"

"Áno, súhlasím," zvolal chlapec, "teraz si na to spomínam. Zabudol som na to."

Vtedy im Krásna Pani dáva príkaz:"A teda, deti moje, ohláste toto posolstvo všetkému môjmu ľudu."

Keď Pani prišla na vrchol kopca, vznášajúc sa poldruha metra nad zemou, ešte raz objala svojím materinským pohľadom deti i celú zem. Prestáva plakať a zdá sa byť ešte krajšou ako doteraz. Ale hlboký smútok jej predsa len ostáva na tvári. Pastierikovia sa s prekvapením dívajú, ako postava mizne v žiare, ktorá ju obklopovala. Najprv zmizla hlava, potom plecia a nakoniec celá postava. Len niekoľko ruží, ktoré zdobili členky, sa ešte chvíľku vznáša vo vzduchu. Maximin ich chce chytiť, ale napokon aj tie zmiznú a všetko sa skončí.

Deti stoja zamyslené. Melánia prvá našla slová: "Musela to byť veľká svätica!" Maximin sa pridáva: "Keby sme boli vedeli, že je to veľká svätá, poprosili by sme, aby nás vzala so sebou do neba!"

Melánia si povzdychla: "Ách, keby tu ešte bola!" A potom pridá: "Asi nechcela, aby sme videli, kam pôjde."

Deťom zostala spomienka - spomienka, ktorá v ich srdciach nikdy nevyhasne - a tiež odkaz Krásnej Panej, aby ďalej odovzdali jej posolstvo.

                                  Uznanie zjavenia katolíckou cirkvou

Výjav zo zjavenia - dobová maľba
Výjav zo zjavenia - dobová maľba

O päť rokov 19. septembra 1851 sídelný biskup diecézy Grenoble Philibert de Bruillard vydal oficiálny dekrét. Časť z neho znie: Usudzujeme, že zjavenie Najsvätejšej Panny dvom pastierom dňa 19.septembra 1846 na jednej hore v Alpách vo farnosti La Salette v dekanáte Corps má všetky znaky pravdivosti, fakty sú zdôvodnené a veriaci ho môžu prijať ako hodnoverné. 

                                 Konsekrácia miestneho kostola

Bazilika v La Salette
Bazilika v La Salette

20. augusta 1879 bol na mieste zjavenia konsekrovaný kostol, ktorý je obdarovaný titulom bazilika. Skupina kňazov tu neskôr vytvorila rehoľu Misionárov Božej Matky z La Salette, ktorá sa dodnes o pútnické miesto stará. Dnes mnohí pútnici prichádzajú na toto ozaj úchvatné miesto a všetci sa zhodujú v tom, že je to rozprávková krajina. Neprichádzajú však aby obdivovali kraj, ale aby si pripomenuli odkaz Božej Matky, zamysleli sa nad ním, konali pokánie a urobili si predsavzatia.