Svätý Páter Pio, Pietrelcina           

                                 a San  Giovanni Rotondo (Taliansko)

Námestie v Pietrelcine
Námestie v Pietrelcine
San Giovanni Rotondo
San Giovanni Rotondo
Svätý Páter Pio (Padre Pio)
Svätý Páter Pio (Padre Pio)
Rodný dom v Pietrelcine
Rodný dom v Pietrelcine

Mnohí ľudia pokladajú svätého Pátra Pia za najvýznamnejšiu osobnosť minulého storočia a často o ňom hovoria ako o "druhom svätom Františkovi". Svätý Otec Ján Pavol II. ho 16. júna 2002 slávnostne zapísal do zoznamu svätých. Hoci prežil svoj jednoduchý svätý život v drsných horách južného Talianska, stal sa známym na celom svete. Jeho popularita vyvolala spory a ťažkosti, ktoré po jeho smrti proces kanonizácie na nejaký čas spomalili.
Páter Pio, občianskym menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v chudobnej dedinke Pietrelcina v talianskom vnútrozemí, neďaleko Neapola. Bol v poradí štvrtý zo šiestich detí. Otec Orazio a matka Giuseppa boli sedliaci a svoje deti viedli k úprimnej oddanosti katolíckej Cirkvi.

Od detstva sa u Francesca prejavoval záujem o duchovný život. Zjavila sa mu Panna Mária a mal viaceré mystické zážitky. Pocítil v sebe tiež povolánie ku kňazstvu. Keď mal šestnásť rokov, vstúpil ku kapucínom do noviciátu. Tu prijal rehoľné meno Pius, čo v preklade znamená zbožný. V seminári mal vážne zdravotné problémy s pľúcami a zažívaním. V bohosloveckých štúdiách musel preto pokračovať doma, kde sa mu jeho zdravotný stav trochu zlepšil. V Pietrelcine zostal celých sedem rokov. Študoval, postil sa, trpel. Tu obdržal dišpenz, aby mohol byť 10. augusta 1910 vo veku len 23 rokov vysvätený za kňaza. Asi mesiac nato, 7. septembra, sa Pio modlil v chatrči zhotovenej z trstiny, ktorú si postavil na rodičovskej roli. Tu sa mu zjavili Ježiš Kristus a Panna Mária a Piovo telo poznačili rany Pána Ježiša. Stigmy spôsobovali Piovi veľkú bolesť a vyvolávali v ňom zmätok. Modlil sa len za to, aby rany boli neviditeľné, a Pán ho na ten čas vyslyšal. Počas prvej svetovej vojny povolali Pia do armády, ale zdravotne bol na tom stále biedne. Niekoľkokrát dostal zdravotnú dovolenku, ale napokon ho definitívne prepustili. Potom prechádzal Pio z jedného kláštora do druhého a medzitým sa vracal domov, pretože v každom z nich krátko po príchode vážne ochorel.

Predstavení ho v roku 1916 nakoniec poslali do Kláštora Milostivej Panny Márie v San Giovanni Rotondo. V tých časoch to bol zapadákov ležiaci na takmer nedostupnom mieste. Obyvatelia Pietrelciny hundrali na Piových predstavených, že im "ukradli" ich "svätého" rodáka. No Pio si zamiloval svoj nový domov a jeho zdravotný stav sa nakoniec zlepšil. Počas spovedania chlapcov v kláštore Milostivej Panny Márie 5. augusta 1918 mal Pio videnie. Zdalo sa mu, že nejaká "nebeská bytosť" mu kopijou prenikla dušu. Keď precitol, Pio spozoroval, že bol skutočne poranený a že mu bok krváca. Išlo o takzvanú transverberáciu srdca.

O niekoľko týždňov neskôr, 20. septembra 1918, sa Pio po doslúžení svätej omše modlil v kláštornej kaplnke pred krížom. A tu sa nebo k nemu opäť sklonilo. Od tejto chvíle takmer až do smrti, celých päťdesiat rokov, mal na svojich rukách, nohách a boku viditeľné krvácajúce rany Ježiša Krista. Pio nosil na rukách rukavice bez prstov, aby zakryl rany, a na boku mal obväz, do ktorého vsakovala krv. Bolesť sa stala jeho nerozlučnou spoločníčkou, ale on o tom nehovoril a iní to zbadali, len ak prešiel popri nich. V poslušnosti voči svojim predstaveným sa musel podrobiť rôznym dôkladným lekárskym vyšetreniam, aby sa zistil pôvod rán. Žiadne odborné vysvetlenie sa však nikdy nenašlo a rovnako sa nepodarilo vysvetliť ani príčinu "rajskej vône", ktorá Pátra Pia obklopovala. Hoci sa snažil skrývať svoje stigmy, chýr o nich sa rozniesol široko-ďaleko a do San Giovanni Rotondo začali čoskoro prichádzať zástupy veriacich, aby sa zúčastnili na Piovej svätej omši a potom v dlhých radoch čakali uňho na spoveď. Zistilo sa, že Pio dokáže "čítať" v dušiach a odhaľovať Božie zámery. Tak mohol predpovedať budúcnosť, stanoviť účinnú liečbu a napomôcť vyzdravenie. Stal sa známym aj vďaka krásnym svätým omšiam, ktoré trvali niekedy až dve hodiny. Piov pracovný deň trval devätnásť hodín. Začínal sa svätou omšou a končil spovedaním. Zdravotne bol na tom v tomto čase dobre, ale celé roky jedával veľmi skromne; jeho jedlo obsahovalo len 300 až 400 kalórií denne. Lekári sa domnievali, že ho pri živote drží nejaký nadprirozdený zdroj energie.

O Pátrovi Piovi bolo známe, že sa rozprával s anjelmi strážcami a mal dar byť zároveň na dvoch miestach (tzv. bilokácia). Viedol tiež fyzický boj s démonmi, v ktorom často utŕžil modriny.

Pre spomínané dary sa z neho stal "predmet" vášnivého zbožňovania, ba niekedy až hystérie. Keď sa rozniesol chýr, že Pia majú preložiť do iného kláštora, ľudia zo San Giovanni Rotondo postavili naokolo barikády a vyhrážali sa násilím každému, kto by Pia odviedol. A keď kráčal pomedzi zástupy do kostola slúžiť svätú omšu, ľudia si trhali kúsky z jeho rúcha a bili sa medzi sebou o miesta v prvých laviciach v kaplnke. Dokonca turistom, ktorí sa zháňali po suveníroch pripomínajúcich stigmatizovaného kňaza, predávali kusy látky namočenej do kozacej krvi. Zopár diecéznych kňazov závidelo Piovi jeho popularitu a spolu s niektorými obyvateľmi mesta podali do Ríma nepravdivé informácie. Vatikán na ne reagoval opatreniami, ktoré mali zamedziť Piovu úžasnú obľubu. Približne od roku 1922 nesmel svojim duchovným deťom písať a v rokoch 1931 až 1933 mal zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať.
Podľa príkladu Pána Ježiša Pio prijal život obetného baránka a ponúkol túto svoju žertvu za spásu duší kdekoľvek na svete. Obzvlášť mu ležali na srdci duše v očistci. Takto prežil svoje "väzenie" v spoločenstve s Bohom a v modlitbe za svoje duchovné deti i za iných, ktorých potreby spoznal niekedy nadprirodzenou cestou. Keď bol zrušený zákaz jeho verejného účinkovania, hoci zákaz písomného styku platil naďalej, znovu smel vychutnávať nádhernú službu prinášajúcu mnohé obrátenia a pôsobiť ako "projektant duší". Niektorí z jeho priaznivcov síce ani potom nezačali žiť kresťanským životom, predsa väčšina z návštevníkov pátra Pia mala úprimný záujem o duchovné veci. Podaktorí to pripisujú Piovej nadprirodzenej intervencii, pravdou však je, že skaza druhej svetovej vojny sa San Giovanni Rotondo nedotkla. No i napriek tomu sa zahraniční vojaci, najmä Američania, dozvedeli o Pátrovi Piovi a porozprávali o ňom vo svojich krajinách. Takto sa chýr o ňom - prv obmedzený na jednu taliansku provinciu začal - šíriť po celom svete. Prospelo to mestu i kláštoru. Páter Pio mal totiž víziu stavby modernej nemocnice, ktorá by slúžila chorým zo San Giovanni Rotondo. Chudobná oblasť si však nemohla dovoliť také zariadenie. Ale vďaka svojej duchovnej službe páter Pio dokázal zozbierať dary z celého sveta. Atak sa v roku 1956 otvorili brány nemocnice, ktorej dal meno Dom úľavy v utrpení.

Páter Pio naďalej spovedal zástupy ľudí, v roku 1967 však začal slabnúť. Aj stigmy sa mu pomaly strácali, len bolesť mu zostala. Keď 23. septembra 1968 zomrel, rany na tele mu úplne zmizli. Táto obetavá duša však v skutočnosti nikdy neprestala osobitným spôsobom slúžiť. Dôkladne spracované udalosti z jeho obdivuhodného života i naďalej priťahujú ľudí do San Giovanni Rotondo. Tu hľadajú pravdu a lásku, ktorú svätý Páter Pio prinášal každému, s kým sa stretol. Slová Pátra Pia - ako to v hojnej miere potvrdzuje i výber v tejto zbierke - boli počas jeho pozemského života povzbudením pre jeho duchovné deti i priateľov a aj dnes sú pre veriacich zdrojom hlbokej inšpirácie.

                                 Páter Pio a pápež Ján Pavol II.

Krátko po 2. svetovej vojne mladý poľský kňaz studujúci v Rime , K. Wojtyla navštívil p. Pia v San Giovanni Rotondo. Mladý kňaz tu strávil takmer týžden. Zdá sa, že tí dvaja spolu dlho a dôverne rozprávali. Traduje sa, že p. Pio mu povedal, že bude pápežom, avšak pápež Wojtyla toto tvrdenie trikrát odmietol.
Nedávno prenikla na svetlo nová informácia. Podľa knihy Il Papa e Il Frate autora Stefana Campanella mali budúci pápež a buduci svätý zaujimavú konverzáciu. K. Wojtyla sa p. Pia spýtal, ktorá z jeho rán mu spôsobuje najvačšiu bolesť. Z tohto typu otázky ľahko usúdime, že konverzácia musela už nejaký čas bežať. Kňaz očakával, ze odpoveď bude zranenie na hrudi. P. Pio namiesto toho odpovedal "Je to rana na ramene, o ktorej nikto nevie a lekári ju nevedia vyliečiť. " Je to mimoriadne signifikantné. P. Pio nielenže odhaľuje tento typ tajného poranenia , ale ako je široko ďaleko známe, tajomstvo odhalil jedine Wojtylovi.

O niekoľko storočí predtým Pán Ježis sám odhalil sv. Bernardovi z Clairvaux vo vízii, že mal poranené rameno od nesenia ťažkého brvna kríža a to mu zapríčinilo najvačšiu bolesť a že toto brvno mu roztrhlo telo na ramene až na kosť. 

                                 Páter Pio - "Satan sa ma bojí"

V januári 1903, 21 dní pred oblečením františkánskeho habitu, mal mladý Francesco Forgione, neskôr známy ako páter Pio víziu, v ktorej bojuje s diablom, útočiacim na duše. Bitka napokon trvala 50 rokov a to počas dlhých hodín strávených v spovednici. S jedinou prestávkou, keď mal zakázané spovedať.

Hoci páter Pio zriedka vykonával exorcizmus, niekoľko prípadov je známych veľmi dobre. V lete 1964 čakala na p. Pia osemnásťročná posadnutá dievčina. Keď sa objavil, dievča začalo kričať a preklínať ho. Zdalo sa, že ten si z toho nič nerobí. Démon, ktorý posadol dievča, útočil na svätého.
Neskôr v tú istú noc mníchov zobudil príšerný krik pátra Pia. "Bratia, pomôžte mi! Pomôžte!". Bratia objavili svätca ležať na zemi. Ústa a nos mu krvácali , pravé obočie mal ako keby zasiahnuté úderom. Nasledujúci deň bol páter Pio taký zoslabnutý, že nemohol slúžiť svätú omšu.
Niekoľko kňazov vykonávalo nad dievčaťom exorcizmus a počuli démona ako sa chvastá, že zlomil p. Piovi chrbát. O niekoľko dní sa stretol s dievčaťom, ktoré keď ho videlo, začalo škriekať a stratilo vedomie. Keď prišla k sebe, konečne bola slobodná.

Pátrovi Piovi prinášali mnoho zdanlivo posadnutých ľudí. Ten sa na osobu pozrel, ako keby sa pokúšal skúmať dušu a potom poradil, ako by sa mali liečiť.
Počas iného exorcizmu sa posadnutá žena snažila kopať a hrýzť tých, ktorí ju pridržiavali. Kričala: "Nemôžem vám nič urobiť, pretože máte jeho (p. Pia) vedľa seba. Modlí sa a pomáha vám! " Je signifikantné, že aj dnes ľudia, ktorí boli oslobodení od vplyvu démonov uvádzajú, že počas exorcizmu videli pátra Pia.
Niekedy posadnutá osoba pristúpila a hodila sa na pátra Pia, ale ten reagoval replikami ako: "Buď ticho! To by stačilo! Prestaň!". O. Tarcisio, spoločník p. Pia dosvedčil, že démoni opakovali p. Piovi : "Robíš väčšie problémy ako svätý Michal. Prestaň nám chmatať duše a my ťa prestaneme otravovať." Keď sa o. Tarcisio p. Pia spýtal, či to počul, ten odvetil: "Satan sa ma bojí." 

                                 Vízia Pátra Pia

Vo Veľkom týždni v roku 1965 páter Pio viac krát vykríkol:
"Pomôžte mi modliť sa, ja už nevládzem! Neviete, aké strašné časy nastávajú. Nespite teraz a odložte všetky súkromné záležitosti stranou. Uznajte konečne vážnosť situácie! Ľudstvo sa nachádza v zomieraní. Nemôžem pre vás už nič viac urobiť, pretuže tu rozhoduje priamy trest Boží. Šťastni sú všetci, ktorí zomreli. " Ešte nikdy vraj tak netrpel, ako vtedy.

"Milý Bože, daj mi umrieť!" Zvolal. Nespite teraz a odložte všetky súkromné záležitosti stranou.
Panna Mária je sklamaná, lebo sa nikto nepostaral o jej posolstvo z roku 1917 vo Fatime.

Dobrí idú svojou cestou a nerobia si starosti, zlí ďalej kráčajú po širokých cestách k záhube. Vôbec sa nestarajú o tresty, ktoré im hrozia.

                                 Páter Pio o svojom živote

Či som vám nepovedal, že Ježiš chce, aby som trpel bez akejkoľvek útechy? Vari ma nevyžiadal a nevyvolil za jednu zo svojich obetí? Náš najmilší Ježiš ma naozaj naučil chápať, čo to znamená byť v pravom zmysle slova obeťou.
*Z listu pátrovi Agostinovi, 5. november 1912

Ó, aký sladký bol rozhovor s nebom v to ráno! (...) Ježišovo srdce a moje - dovoľte mi použiť tento výraz - splynuli vedno. Už nebili dve srdcia, ale iba jedno. Moje vlastné srdce sa stratilo, ako sa stráca kvapka vody v oceáne. Ježiš bol jeho rajom, jeho kráľom. Moja radosť bola tak veľká a hlboká, že by som viac ani neuniesol, a po lícach sa mi kotúľali slzy šťastia.
*Z listu pátrovi Agostinovi, 18. apríl 1912

Kedykoľvek sa ho spýtam, čím som si zaslúžil toľkú útechu, vždy sa usmeje a zopakuje, že prosebníkovi, ako som ja, nemožno nie odoprieť. Za odmenu žiada odo mňa len lásku, nič viac. Ale či mu nie som z vďačnosti zaviazaný práve touto láskou? Ach, drahý otče, keby som ho len mohol urobiť takým šťastným, akým robí on mňa! Tak je zamilovaný do môjho srdca, že musím horieť jeho božským ohňom, ohňom jeho lásky. Čo je to za oheň, že zachvacuje celú moju bytosť? Drahý otče, ak nás Ježiš robí už tu na zemi takými šťastnými, čo bude potom v nebi?
*Z listu pátrovi Agostinovi, 3. december 1912

Teraz počúvajte, čo sa mi prihodilo minulý piatok. Doslúžil som svätú omšu a práve som odriekal ďakovnú modlitbu, keď som odrazu pocítil, ako mi srdce poranil ohnivý šíp. Bol taký ostrý a žeravý, že som si myslel, že zomriem.
(...) Zdalo sa mi, akoby nejaká neviditeľná moc ponorila celú moju bytosť do ohňa. Bože drahý! Tá páľava! Tá radosť!
Zažil som veľakrát takúto extázu lásky a na nejaký čas som sa ocitol akoby mimo reálneho sveta. Vtedy bol však tento oheň slabší. Keby ale teraz trval ešte chvíľočku, ešte jedinú sekundu dlhšie, moja duša by sa oddelila od tela a odišla k Ježišovi.
(...) Ježiš teraz vytiahol svoj ohnivý šíp z môjho tela, ale ja som smrteľne ranený.
*Z listu pátrovi Agostinovi, 3. december 1912

Pomyslenie, že kedykoľvek môžem Ježiša stratiť, ma natoľko ľaká, že to ani nedokážem vyjadriť. Iba ten, kto Ježiša úprimne miluje, vie, čo to znamená.
*Z listu pátrovi Agostinovi, 26. august 1912

Vo svojej pravidelnej modlitbe som sa naňho obrátil s väčšou dôverou: "Ó, Ježiš, keby som ťa len mohol milovať, keby som len mohol toľko trpieť, koľko by som chcel, aby som ťa urobil šťastným a trochu zadosťučinil za našu nevďačnosť voči tebe!" V srdci som však začul Ježišov hlas zreteľnejšie než inokedy: "Syn môj, láska sa poznáva v utrpení; prenikavo ju pocítiš na duši a ešte prenikavejšie na tele".
*Z listu pátrovi Agostinovi, 29. december 1912

Prirodzené čnosti, ako jesť, piť a spať, sú pre mňa nesmierne ťažkým jarmom. Moja duša stoná pod jeho ťarchou, lebo kvôli nemu hodiny plynú príliš pomaly. Na sklonku každého dňa si pripadám, ako by zo mňa spadlo obrovské bremeno, a cítim veľkú úľavu. Ale čoskoro moja duša upadá znovu do smútku pri pomyslení, koľko dní exilu treba ešte prežiť. V takýchto chvíľach by som volal: Och, život, taký si ku mne krutý! Ako dlho trváš! Och, život, pre mňa už nie si životom ale mukami! Och, smrť, nechápem, kto sa ťa môže báť, veď tebou sa začína život!
*Z listu pátrovi Agostinovi, 29. december 1912

Drahý môj otče, aké ťažké je veriť! Kiež by mi Boh pomohol a nedovolil mi vrhnúť tieň pochybností na to, čo nám ráčil zjaviť.
*Z listu pátrovi Benedettovi, 7. júl 1913

Drahý otče, kedy už zasvieti slnko na nebi mojej duše? Beda, vidím, že som zablúdil v tejto hlbokej tmavej noci, ktorou práve prechádzam. Ale nech je pochválený Boh, ktorý nikdy neopustí toho, kto dúfa a vkladá v neho dôveru!
*Z listu pátrovi Benedettovi, 8. marec 1916

Kedy si moje srdce odpočinie? Cítim, že puká, a neviem, kam sa obrátiť. Keby som aspoň mohol vyplakať tieto svoje vnútorné múky a nájsť tak uspokojenie, bola by to určitá úľava. Ale môj zármutok je taký veľký, že mi srdce zmenil na kameň. Teraz už chápem, drahý Ježiš, prečo tvoja Matka neplakala, keď hľadela na teba na kríži.
*Z listu pátrovi Benedettoii, 31. január 1918

Keď som v ten večer, piateho, spovedal chlapcov, vystrašila ma nebeská bytosť, ktorá sa náhle vynorila pred mojím duchovným zrakom. V ruke držala akúsi zbraň, pripomínajúcu veľmi dlhú, špicatú oceľovú čepeľ, z ktorej - ako sa zdalo - šľahal oheň. Vtom istom okamihu, ako som toto všetko zbadal, videl som, že tá bytosť vrazila zbraň z celej sily do mojej duše. Sťažka som vykríkol a cítil som, že zomieram. Poprosil som chlapca, aby odišiel, lebo som sa necítil dobre a nevládal som pokračovať. Táto agónia trvala bez prestávky až do rána 7. augusta. Nedokážem vám ani vypovedať, koľko som počas týchto múk vytrpel. Tá zbraň potrhala a doráňala aj moje vnútro, nič neušetrila. Od toho dňa som smrteľne ranený. V hĺbke svojej duše cítim stále otvorenú ranu, ktorá mi spôsobuje neustálu agóniu.
*Z listu pátrovi Benedettovi, 21. august 1918

                                 Páter Pio o Sviatostiach

Zem sa skôr zaobíde bez slnka ako bez obety svätej omše.
*Archív pátra PiaAk nie ste si istá, alebo pochybujete o tom, či ste smrteľne urazili Boha, od čoho nech vás on sám chráni, držte sa tejto rady: vzbuďte si ľútosť a choďte ďalej. Čo iné?
*Z listu Elene Ventrellaovej, nedatované

Každá svätá omša, na ktorej sa zúčastníme s oddanou láskou, má na našu dušu blahodarný účinok, zahŕňa nás hojnými duchovnými i hmotnými darmi, o ktorých my sami ani nevieme.
*Páter Pio: " Odpoveď"

Nikdy sa nepúšťajte do žiadnej práce bez toho, aby ste najprv nepozdvihli myseľ k Bohu a neodovzdali mu s čistým úmyslom skutok, ktorý práve mienite vykonať. Podobne by ste mali urobiť aj na konci každej činnosti. Preskúmajte sa, či ste urobili všetko v duchu pôvodného úmyslu, ktorý ste mali na začiatku. Ak zistíte, že ste sa od neho odchýlili, pokorne Pána odproste a pevne sa rozhodnite napraviť chybné konanie.
*Z listu Raffaeline Ceraseovej, 17. december 1914

Naďalej pristupujte k svätému prijímaniu a netrápte sa tým, že nemáte možnosť prijať sviatosť pokánia. Ježiš ocení vašu dobrú snahu. Pamätajte si, čo som vám tak často opakoval: pokiaľ nie sme si vedomí ťažkého hriechu, nemusíme sväté prijímanie vynechať.
*Úlomky svetla.

Spomienka na moju prvú svätú omšu
Ježiš, môj dych - môj život!
Dnes ťa s chvením pozdvihujem
v tajomstve lásky.
Daj, aby som s tvojou pomocou
bol pre tento svet
Cestou - Pravdou - Životom
a tvojím svätým kňazom,
dokonalou obeťou.

*Z listu Assunte dl Tomášovej, 22. október 1916

Drahá moja dcéra, myslím si, že Oltárna sviatosť je veľkou pomocou na ceste k dokonalosti. Musíme ju však prijímať s túžbou a odhodlaním odstrániť s nášho srdca všetko, čo sa nepáči