Metod Kráľ

Meditácia nad históriou Živčákovej


Pokiaľ začneš čítať tieto riadky, môžeš sa mi mierne pokloniť, v duchu ma pozdraviť mojimi slovami, ktoré som Vám všetkým zanechala.

Som korunovaná Kráľovná a Matka korunovaného Syna.
Som trojnásobne zázračná Kráľovná:
som Dcérou Otca,
som nevesta Ducha Svätého ,
som Matkou Božieho Syna.

Moje prísľuby pre teba:

1. Kto sa pred týmto obrazom modlí, nad ním rozviniem svoj plášť ako Dcéra Otca.

2. Kdekoľvek, sa zanesie tento obraz, do domu alebo do kostola, tam zanechám svoj plášť s vďakou nevesty Ducha Svätého.

3. Kto mňa, bez ohľadu na to, kde sa nachádza, 3-krát vzýva slovami: „Kráľovná Turzovky, rozprestri svoj plášť nad nami" (nad nimi), nad tým tiež rozviniem svoj plášť ako Matka Božieho Syna.

 

Čítaj pomaly, a prežívaj tento životný okamih so mnou, lebo ťa prevediem tam, kde som sa zjavila. Podaj mi ruku, tak. Jednoducho si sa rozhodol, aby si sa so mnou stretol. Kráčaj v duchu a čítaj pomaly. Daj pozor, aby si nezakopol.

Pri každej fotografii sa zamysli, aká to bola sila, a aké vnuknutia priťahovali na toto miesto státisíce pútnikov.

 

 

 



Môžeš sa máličko pokloniť kostolu v Turzovke zasvätenému Nanebovzatiu Panny Márie z roku 1759.

Zober do ruky ruženec a môžeme kráčať.

Môžeš si spomenúť aj na Františka Grufíka (uprostred pred kostolom v Turzovke), 

o ktorého knihu sa opierame naším textom a fotografiami.

 


 

 


Tu na cintoríne sa v duchu pokloň pamiatke kňaza Karola Točíka, dekana v Turzovke.

Nedaj si od počítača, niečo vnucovať, sústreď sa na svoje myšlienky, keď si sa dostal na túto webovú  stránku.

A si medzi nimi, si medzi státisícami pútnikov, od významného roku 1958 až dodnes.

Viac ako päťdesiat rokov.

 

 

 



Tu je obrázok stoviek veriacich. Domácich, Čechov, Rakúšanov, Maďarov .

Pri Bohoslužbách v Turzovke ich je toľko, že ich nestačí pojať kostol.

Aká to bola sila, že sa nebáli postaviť sa ku kostolu v tej dobe.

 

Kráčaj sústredene a pridaj sa k tým čo vystúpili z vlaku,  autobusu či automobilu..

 

 

 


Tu je zastávka a parkovisko v Turzovke. Vpravo cesta na vrch Živčáková.

Celkom jednoduché.

 

 

 


Prejdeme spoločne cez drevený mostík, kade - ponad riečku Kysuca - vedie cesta na Živčákovú.

Vystupujeme pomaly hore. Pridáme sa k ostatným pútnikom, ktorí  tu pod Mojím plášťom zanechali státisíce Otčenášov a Zdravasov... Vyspievali státisíce Mariánskych pesničiek.

Kráčaj pomaly a uvažuj nad každým pútnikom, ktorý sa nebál vkročiť na úpätie Živčákovej v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

 

 

 

 


Pridáme sa aj k moravským pútničkám, ktoré prišli na spoločnú púť do Turzovky - za Mnou.

 

 

 

 

 

 

 


Vstupujeme s nimi do majestátneho lesného portálu. Tu už začínajú sväté miesta. Sústreďme sa na spoločné rozjímanie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Tu sa pred svätým krížom pokloníme a každý povie: „Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Tebe, lebo si svojím krížom vykúpil svet.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Dnes mám veľký sviatok, lebo medzi pútnikmi sú aj dievčatá v slávnostných, bielych odevoch a idúcky na moju horu.

 

 

 

 

 

 

 

 


A už vidíme jeden z bohato zdobených oltárov, ktorému sa môžeme pokloniť.

 Prežehnať.

...tak ako keď ideme okolo kostola, svätého kríža alebo piety.

 

 

 

 

 


A stále modlitba. Tichá a duchová modlitba s pútnikmi, ktorí v nej, spolu s tebou spočinuli.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Z diaľky k nám prichádzajú z  zvuky nádhernej dychovej hudby, ktorá doprevádza spev veriacich.

 

 

 

 

 

 

 

 

 


A sú tu. Pred svätým krížom, ktorý stojí na mieste zjavenia.

Tu, pred svätým krížom sa poklonia a znovu každý povie: „Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme Tebe, lebo si svojím krížom vykúpil svet.“

 

 

 

 

 

 

 


Nikto sa nehanbí pripojiť k dojemne znejúcim  melódiám Mariánskych piesní.

 

 

 

 

 

 

 


Či sa zapojiť do modlitby spoločného ruženca.

 

 

Teraz už kráčaj sám a pri čítaní textu rozmýšľaj srdcom.

 

Pripoj sa v duchu ku trom pútnikom do Nebeskej vlasti.

 

 

 

 


Skloň svoju hlavu aj k pozemskému  pútnikovi, ktorý bol obdarený najväčšou radosťou, lebo sa mu zjavila Božia Matka.

Skloň svoju hlavu k obyčajnému hájnikovi, Matúšovi Lašutovi  a nechaj ho rozpovedať svoj príbeh.

Svoje martýrium o tom, ako ho vláčili po súdoch, väzeniach a bláznincoch.

Znevažovaného, ponižovaného, opľúvaného, ktorý niesol svoj údel aj za hranicami Slovenska!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Matúš Lašut, narodený 10. 4. 1916

Môj príbeh:

„Bolo to v nedeľu, 1. júna 1958, v deň na ktorý pripadol aj sviatok Najsvätejšej Trojice.

...okolo deviatej hodiny som došiel až na vrch Živčákovú. Vypína sa v hustom lesnom masíve, ktorý sa nachádza medzi obcami Turzovka, Vysoká a Korňa. Temeno hory voláme Živčáková.

Na jednej borovici tu od nepamäti visí obraz milej Matky Božej, Matky Ustavičnej Pomoci, preto ľudia volajú toto miesto aj „Pri Obraze".  Tu som si zvykol zastaviť sa, aby som sa pomodlil a vykonal krátku pobožnosť.

Keď rástli okolo kvety, ozdobil som obraz malou kyticou. To som urobil aj dnes. Neďaleko cesty som si pokľakol tak, aby som obraz dobre videl.

Pretože predtým pršalo, zobral som širší kameň, pokľakol som naň a začal som sa modliť Otčenáš a Zdravas Mária. Keď som ukončil Ave Mária, spozoroval som na zemi ruže. Boli krásne biele. Zdalo sa mi, že vidím záhradu, plnú týchto nádherných kvetov. Čudujem sa. Neverím sám sebe. Ako odborník predsa viem, že na tomto mieste ruže nerastú. Dívam sa ďalej, vyššie. Opäť samé ruže. Stromy nevidieť a vrch je osvetlený tak, akoby v pozadí vychádzalo slnko. Aj to je nepochopiteľné, tam predsa nie je východná strana. Napokon, už je deväť hodín predpoludním. Ruže na okraji boli nízke, ale čím ďalej vyššie, najviac vo vzdialenosti asi 12 metrov. A tu v nesmiernom jase, ktorý je žiarivejší ako slnečné svetlo, na ľahkom obláčiku vidím krásnu pani, vysokú, urastenú, štíhlu, v nadľudskej veľkosti. Nie je to prízrak, nie je to vidina. Je to mladučká žena, útla a jemná.

Má voľný drahocenný závojový plášť, ktorý ju zahaľuje od hlavy po členky. Nikto by nevedel povedať akého druhu je biela látka odevu. Chvíľami sa leskne ako satén, chvíľami vyzerá ako snehobiely zamat. Celý zjav sa podobá lurdskému „Nepoškvrnenému Počatiu". Nápadne krásna je pomerne široká modrá stuha okolo pása. Aká to je modrá farba! Nádhera, ktorú neviem popísať. Zjavenie drží zopnuté ruky, z ľavej visí ruženec. Nie je to obyčajný ruženec, ale dlhá šnúra s trblietavými perlami, ktorá siaha až po zem. Takýto ruženec som nikdy nevidel.

 

 Obličaj Panny je trochu oválny, svetlý, nápadne jasný.

Na pravej strane ľahučký vánok pohne závojom, čím poodhalí svetlohnedé vlasy. Z postavy vyžaruje ku mne nevýslovná vznešenosť, majestát a nebeská dobrota.

Ani na okamih som nezapochyboval o tom, koho mám pred sebou. No neverím sám sebe, či dobre vidím, či mi nezlyhala myseľ, či som sa nestal obeťou fantázie.

Nikdy by ma ani len vo sne nenapadlo, žeby sa mne, obyčajnému horárovi, mohla zjaviť Panna Mária.

No uvedomujem si, že už pred rokom sa mi objavil tento nádherný obličaj na lurdskej soške, ktorú mám vo svojej izbe a pred ktorou sa často modlievam. Stalo sa to jedného večera okolo desiatej hodiny, keď som sa už uberal na odpočinok.

S uľahčením a vďakou prosím o odpustenie šeptajúc: „Predsa si to bola Ty."

Teraz nepociťujem nijakú tieseň ani strach, lebo Matka Božia prichádza jednoducho a nenápadne. Čím ďalej, tým viac nadobúda tvár Matky Božej nevysloviteľnú krásu a vznešenosť. Jej šaty žiaria krajšie, jasnejšie, iskria sa ako sneh v slnečných lúčoch. Z celého zjavenia vyžaruje vznešenosť a moc, pred ktorou všetko klesá k zemi. Vidím tú krásu, akú by nikdy nikto nevedel vysnívať. Krásu, ktorá nenásytné opája. Je to duchovné žiarenie, ktoré my ľudia, z nedostatku vhodných výrazov nazývame nevýslovná krása a nádhera. Akonáhle sa moje oči stretnú s očami Kráľovnej nebies, strácam sebaovládanie a ocitám sa úplne v jej moci. Nič iné už pre mňa neexistuje. Všetko okolo stráca na význame a dôležitosti. Moje oči sa upierajú na obličaj Zjavenia, moja vôľa je v úplnom súlade s pokynmi, ktoré mi začína dávať Kráľovná nebies.

Matka Božia nerozpráva ústami, ale svoje správy oznamuje akoby posunkami. Sú to skutočne kráľovské gestá. Svojím prstom mi ukazuje najprv na zem, po mojej pravej strane. Vidím, že celá plocha je pokrytá ružami a ohraničená nízkym plotom - a sám sa v nej nachádzam. Ďalej pozorujem, že na pravej strane sú tri laty odlomené. Porozumiem, že ich mám pribiť kladivom, ktoré visí na ohrade. Tak teda laty pribijem.“

„Na tvári Panny Márie sa zračí spokojnosť. Doteraz mala ruky zopäté no teraz berie do pravej ruky ruženec - je veľký, nádherný, ligoce sa, akoby bol z najdrahších diamantov, pohybuje ním a díva sa na mňa. Chápem: "Modli sa ruženec!" Zľaknem sa. Pannu Máriu milujem, zdobím Jej obraz, denne sa modlievam, ale ruženec sa modliť neviem. Pochopím aj druhý pokyn Matky Božej a v srdci sľubujem, že sa to naučím. Teraz Panna Mária ukazuje prstom na strom, kde visí jej obraz.  Spozoroval som, že obraz Matky Ustavičnej Pomoci už nie je na pôvodnom mieste. Teraz mi je jasné, že tam, kde je Matka Božia prítomná osobne, obraz nie je potrebný.

Na mieste obrazu vidím mapu sveta s ohraničením pevnín a morí. Jednotlivé štáty nie sú zakreslené. Mapa je trojfarebná: modrá farba označuje more, žltá roviny, zelená lesy a hory. Pod obrazom sveta sa zjaví malá čierna tabuľa, na ktorej sú vysvetlené všetky zmeny. Celkovo pozorujem sedem zmien. Prvé štyri a posledná siedma patria všetkým ľuďom, piatu a šiestu smiem oznámiť len Svätému Otcovi.

Teraz vyjavuje Matka Božia tajomstvo, ktoré je určené pre mňa samého. Keď ukázala prstom hore, spustil sa celkom nízko oblak, zakrývajúci všetko viditeľné. Náhle blesk rozťal mrak a v ňom sa objavuje trojuholník so stranou asi 10 metrov. Uprostred stojí Kristus, vyžarujúci nekonečnú dôstojnosť a majestát. Je oblečený v bielom rúchu, na ňom má červený plášť. Po ľavej strane je kríž veľký ako jeho postava. Z Ježiša sála neslýchaná nádhera. Z jeho srdca vyrazili tri lúče ako ohnivé šípy, z ktorých posledný ma zasiahne. Ako bleskom trafený padám k zemi. V zlomku sekundy počujem ešte hlas zvona. Je poludnie. Stratím vedomie a tak ležím tvárou k zemi celé tri hodiny.

Konečne som prišiel k sebe. Po ružiach ani stopy. Stromy stoja tak, ako predtým. Na borovici visí obraz Matky Ustavičnej Pomoci, ktorý som tak často ozdoboval a pred ktorým sa modlievam. Tieto tri hodiny môžem prirovnať ku smrteľnej úzkosti Kristovej na dreve kríža. V tomto čase som odumrel svetu, nezaujíma ma nič na svete - jedine Kristus a Matka Božia.

V týchto troch hodinách, som bol pozbavený všetkých chorôb telesných i duševných. Reumatizmus a ischias zmizli. Po bronchitíde a kašli ani stopy. To, čo lekári pokladali za nevyliečiteľné, bolo odrazu preč.

Keď som sa zdvihol zo zeme, pozorne som sa rozhliadal po blízkom okolí. Na zemi som spozoroval ruženec. S veľkou úctou ho dvíham a v srdci ďakujem za tento drahocenný dar Matke Božej. Na Jej rukách som videl veľký, ligotavý, sťaby diamantový ruženec. Tento je šedý, matný. Hneď na mieste sa začínam modliť slávnostný ruženec, ktorý som predtým nepoznal a nikdy sa ho nemodlil. Keď som skončil, pomaly kráčam dolu vrchom. Som novým človekom. To, čo som nevedel pochopiť rozumom, teraz chápem svojím srdcom. Na všetko sa dívam celkom inými očami. Ako katolík som z vlastnej viny nikdy som nevynechal svätú omšu, modlím sa, dodržiavam sviatky, nehreším, drsné slovo som nevypustil zo svojich úst. Bol to ale život z Boha a v Bohu? Teraz chápem, že to bol život prázdny. Teraz pociťujem nevysloviteľný hlad po Bohu, mám nesmiernu túžbu poznať Ho a stotožniť sa s nim. Zachvátila ma veľká túžba po spovedi. Najradšej by som sa poponáhľal do kostola, aby som prijal a privítal v sebe Božského Spasiteľa. Poznávam, že momentálne to nie je možné, lebo mám pred sebou úlohy a povinnosti, ktoré musím vybaviť a uviesť do poriadku.

Vrátim sa k prvému podnetu Najsvätejšej Panny, totiž ku trom latám, ktoré som počas zjavenia pribil kladivom. Teraz to chápem. To sú tri chyby, lepšie povedané tri cnosti, ktoré mi chýbajú, a to:

Častá prítomnosť na svätej omši, spojená s častým svätým prijímaním.

Modlitba svätého ruženca.

Priateľstvo so všetkými ľuďmi.

Doteraz som sa ruženec modliť nevedel, ani som po ňom netúžil. Svätá Panna ma však vnuknutím naučila slávnostný ruženec.

Na hore sa modlím celú hodinu. Moje srdce sa s veľkou radosťou ponorilo do hlbín ruženca. Teraz chápem, aká útecha a aká sila vychádza z tejto modlitby. Teraz chápem, že bez Spasiteľa je život nemožný, lebo bez neho to nie je nijaký život. Strata času. Tak, ako telo bez potravy hynie, tak musí i duša bez nebeského pokrmu Tela a Krvi chradnúť a nakoniec zhynúť. Je to presne tak. Tak som zatúžil po Spasiteľovi, že sa už nemôžem dočkať zajtrajška.

Uvedomujem si, že svätá omša a sväté prijímanie tvoria jednoliaty, neodlučiteľný celok. Ako som sa len mohol doteraz zúčastňovať svätých omší bez toho aby prijímal? Odteraz chápem svätú omšu oveľa lepšie. Je tu osobne sám Kristus, ktorý sa za nás znova a znova nekrvavým spôsobom obetuje. Tu Kristovo srdce volá k Otcovi, prosí Ho, aby nám naše previnenia a hriechy odpustil. Tu na kríži dáva za naše hriechy náhradu, tu platí hotovými hodnotami za naše dlžoby.

Svoje tajomstvo však nemôžem vyzradiť. Nemám k tomu nutkanie ani odvahu. Teraz začínam chápať, čo je to obeť, ktorú Matka Božia tak často žiada. Odvrátiť sa od zla a cvičiť sa v dobre. Zlepšenie života, sebazaprenie, verné plnenie toho, čo odo mňa Pán Boh skrze svoje prikázanie a moje svedomie žiada. Musím načúvať svedomiu, všade jednať čestne, či je to v kostole, doma alebo v povolaní. Pán Boh nepozná dvojzmyselnosť.

Na druhý deň, zavčas rána, sa poberám do kostola, spovedám sa, prijímam. Teraz som šťastný, lebo som spojený so svojím Spasiteľom. Od toho času začínam nový život, život s Bohom, z Boha a jedine v Bohu.

Ešte šesť ráz sa mi zjavila Panna Mária na tom istom mieste. V ten istý čas, okolo deviatej hodiny dopoludnia. Predzvesťou zjavení bol blesk, ktorý signalizoval blížiaci sa príchod Matky Božej. Tieto zjavenia trvali však len niekoľko okamihov.

Druhý raz sa mi zjavila Panna Mária nasledujúcu sobotu 7. júna, potom 21. júna, ďalej 1. a 24. júla. Tri razy bola oblečená ako v Lurdoch, trikrát ako Panna Mária z hory Karmel, podobne ako ju videla Lucia po slnečnom zázraku vo Fatime. Pri štvrtom a šiestom zjavení vyšľahli z Jej srdca tri ostré lúče ako blesky, z ktorých jeden ma zasiahol a zrazil ma k zemi.

14. augusta som Ju videl ako „Nepoškvrnené Počatie", sťaby ožiarenú slnkom, ako svojou pätou mliaždi satanovu hlavu. Vyžarovala z nej nevýslovná dôstojnosť súčasne s okúzľujúcou dobrotou.“

 

 

Juraj Kavalek

Skloň svoju hlavu aj ďalšiemu pozemskému  pútnikovi, ktorý bol obdarený tiež najväčšou radosťou, lebo sa mu zjavila Božia Matka.

Skloň svoju hlavu aj obyčajnému občanovi Turzovky a nechaj mu rozpovedať svoj životný príbeh

„Teraz povoláva Matka Božia mňa Juraja Kavaleka. Píšu o mne, že som bol druhý v poradí, komu sa prihovorila svätá Panna Mária...

Prvému i druhému zjaveniu vo sne som nevenoval pozornosť, myslel som si: Sny sú len sny. Keď sa ma však Matka Božia po tretí raz pýtala: „Prečo som doposiaľ nesplnil jej príkaz?", bol som rozhodnutý úlohu splniť.

Nasledujúceho rána som vzal motyku a šiel som ku Kysuci. Záplava pretrhla most, preto prekročiť rieku nebolo také jednoduché. Vyhľadal som miesto, kde by som ju mohol prebrodiť. Nebolo to ľahké, lebo som trpel na silnú astmu a voda bola veľmi studená.

Písal sa december 1958. Konečne som také miesto našiel. Vyzul som si topánky a vkročil do vody. Na prekvapenie voda bola teplá ako v lete. Cítil som sa pri silách ako osemnásťročný mládenec. Na mieste zjavenia som stretol ženy, ktoré sa tam modlili. Tie sa ma opýtali, kam idem. Porozprával som im o sne, že hľadám prameň, ktorý by mal byť niekde tu, asi 300 metrov od oltára. Po chvíli som došiel na jedno bahnité miesto.

Pomyslel som si, tu niekde by to mohlo byť, tu začnem kopať. Vtom som počul spoza chrbta pozdrav: „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!“

Obrátil som sa a uvidel ženu, ktorá sa ma spýtala: „Hľadáte prameň?“

„Áno“, odpovedal som.

„Musíte ho hľadať asi 7 metrov ďalej, tam, kde rastie to papradie.“

Pozrel som na miesto, kde bolo zvädnuté papradie, chytil som motyku a šiel. Keď som sa obzrel, žena bola preč. Nevidel som, kedy prišla, ani kedy odišla. Myslel som, že odišla k ženám, ktoré sa modlia pri oltári. Začal som kopať. Tri razy som zakopl do zeme, keď vystriekla voda takou silou, že ma celého obliala. Keď som zhotovil malú studničku, odišiel som pohľadať ženy.

Boli pri oltári. Pýtali sa ma, či potrebujem pomoc. „Nie, prameň som našiel, ale hľadám ženu, ktorá mi poradila miesto, kde mám kopať.“

Porozprával som im ako vyzerala: „Mala šedý odev, na hlave modrý závoj, cez ktorý som jej tvár takmer nevidel. Videl som len jej čudné, prekrásne oči. Podľa výzoru to mohlo byť dievča v šestnástom alebo sedemnástom roku.“

 

 

 

 

Alois Lasák - narodený v roku 1903 , zomrel  27. 01.1970

Skloň svoju hlavu aj ďalšiemu pozemskému  pútnikovi, ktorý bol obdarený najväčšou radosťou, lebo sa mu zjavila Božia Matka.

Skloň svoju hlavu obyčajnému dôchodcovi z Moravy, z Hlučína.  A nechaj mu povedať svoj životný príbeh.

Svoje martýrium, ako sa stal jediný raz v živote rezbárom sochy „Nepoškvrneného Počatia“.

„Teraz povoláva Matka Božia mňa Alojza Lasáka... Píšu, že som bol tretí v poradí, komu sa prihovorila svätá Panna Mária.

„Som penzista z Hlučína, predtým baník v bani URX v Ostrave. Bol som chorý na takzvanú banícku chorobu, silikózu pľúc. Svoje utrpenie som znášal trpezlivo aj k úcte Božej.

V roku 1964 som putoval s manželkou do Turzovky na Živčákovú. Keď sme sa modlili pri oltári, videl som na oltárnom obraze Spasiteľovi stekať po tvári potôčiky krvi. Kristova úzkosť ho tak dojala, že horko zaplakal. Aby to druhí nespozorovali, prikryl som si tvár rukami.

Žena sa ma šeptom opýtala, čo sa stalo.

Odpovedal som jej: „Vidím krvácať Spasiteľa v smrteľnom zápase."

Na to so smrťou zápasiaceho Krista uvidela aj moja manželka. Tento obraz ma už viac neopustil.

Raz ráno odišla manželka do práce.

Modlil som sa, keď som pred sebou zrazu zbadal sochu lurdského „Nepoškvrneného Počatia" a zároveň počul hlas:

„Čo vidíš, je dielo, ktoré máš vyhotoviť."

Porozumel som. Mám zhotoviť takúto sochu.

Hlas pokračoval:

„Keď ho skončíš, odovzdáš ho ve­riacim."

Na chvíľu som prišiel k sebe, zakrátko som však znova upadol do extázy. Počas nej som sprevádzal Matku Božiu na krížovej ceste. Trpel som podobne ako Ona. Na mieste, kde Spasiteľ klesol pod ťarchou kríža, Matka Božia kľakla a pobozkala zem. Extáza trvala štyri hodiny.

Keď neskôr došla moja švagriná a videla ma v takom biednom stave, ustarostené sa ho pýtala, čo sa stalo.

Neodpovedal som.

Keď sa vrátila z práce manželka a zbadala moju uplakanú tvár, tiež naliehala, aby som jej prezradil, čo sa mi prihodilo.

Dokázal som jej odpovedať: „Nechaj ma chvíľu na pokoji, keď sa zotavím, potom ti rozpoviem všetko."

Také stopy na mne zanechala vízia sprevádzania Matky Božej na krížovej ceste.

Neskoršie sa mi raz zjavila Matka Božia pri plnom vedomí, potom ešte niekoľko ráz vo sne.

V týchto víziách ma žiadala, aby som konečne začal s prácou na soške. Bránil som, že o rezbárstve nemá ani poňatia a vo svojom živote nikdy nič podobného nerobil.

Matka Božia ma však uistila:

„Nemusíš mať obavy, ja ti pomôžem. Aj črty mojej tváre si zapamätáš."

Poslúchol som, vybral sa na Živčákovú, aby som priniesol zvyšky kríža podľa pokynov presvätej Panny.

Keď som bol na vrchu, prišiel mi v ústrety muž, krajan Valentín Kozaniak, starší pán, ktorý ma oslovil: „Vo vašej skupine je ten rezbár, ktorý má vyhotoviť sochu Matky Božej?"

Začudovane som odpovedal otázkou: „Odkiaľ to viete?"

Spolu sme sa vybrali k miestu spáleného kríža. Dozorcovia nám však drevo vydať nechceli. Ani vtedy, keď im som im povedal, že je to pokyn Matky Božej. „Takéto rozprávky nám môže nahovoriť každý." Dôvodil som, pútnici aj tak drevo porežú na malé kúsky a rozoberú, napokon z neho nič neostane a Turzovka nebude mať sochu Matky Božej. Po dlhom presviedčaní mi nakoniec drevo predsa len dali.

Odviezol som si ho so sebou do Hlučína, kde som z neho urobil kríž a srdce, ktoré budú zabudované do sochy. Nemohol som však nájsť drevo vyhovujúce mojim predstavám. Manželka mi doniesla z píly triesky, ktoré som stmelil glejom. Z toho som potom urobil malú sošku Madony s Ježiškom. V malej sklenenej skrinke sme ju zaniesli na Živčákovú. Neprajníci ju však zničili.

Medzitým sa mi podarilo s pomocou stolára Weissa zglejiť dve lipové drevá, do vnútra ktorých som dal kríž a srdce. Tento kus potom stolár pekne ohobľoval a ja som sa pustil do práce.

Teraz už záležalo len na mne, aby som s pomocou svojej svätej a vznešenej pomocnice vykresal sochu, ktorá by sa podobala Zjaveniu. S väčšími a menšími prestávkami som pracoval na diele dva mesiace, ale vylepšoval som ho ešte ďalšie štyri mesiace.

Od roboty ma najprv ma chcela odradiť moja rodina, aby som s tým nezačínal, veď nikdy v živote takú robotu nerobil.

„Ktovie, čo z toho vzíde, budú sa ti posmievať po celý život," poznamenala manželka.

Neskôr, keď videli, že sa mi dielo začína dariť, povedal mi syn: „Otec, počínaš si tak majstrovsky, akoby si to robil celý život."

„Čo vy vidíte, nie je to, čo vidím pred sebou ja. Musím Jej prehĺbiť črty na tvári a lepšie vyhladiť šaty, ale k tomu si musím vypožičať od stolára náčinie."

Pracoval som bez predlohy, bez modelu, bez rezbárskeho náradia, iba podľa predstavy, ktorá sa mi hlboko vryla do pamäti. Matka Božia dodržala slovo a pomáhala mi. Dielo vzbudilo obdiv nielen v obci, ale i v celom Česko-Slovensku, ba aj za hranicami...

„V Amerike vyhotovili pre sochu biely závoj. Posvätil ju dekan z Hlučína. To už ju chceli vidieť všetci, čo sa o nej dozvedeli, obdivovať ju, modliť sa pred ňou, fotografovať ju.

Presvätá Panna mi povedala: „Keď ti dám znamenie, zanesieš ju do Turzovky. Želám si, aby socha stála na tom mieste, kde som sa pred rokmi zjavila Matúšovi Lašutovi."