Matúš Lašut
fotografia z obdobia po zjavení


Lašútov portrét od Josefa Widlaka


Matúš Lašut - fotografia z roku 2008


Na svätej omši v kaplnke na Živčákovej


Ľudia ho jednoducho milovali


S biskupom Hnilicom v modlitbe
na Živčákovej


Biskup Pavol Hnilica, Matúš Lašut
a profesor René Laurentin


Ivetka Korčáková s matúšom Lašutom


Zo svätej omše za zosnulého vizionára


Matúš lašut je pochovaný na cintoríne
pri kostole v Turzovke

 

 

 

Zjavenie Matúšovi Lašutovi

Matúš Lašut pred zjavením

Matúš Lašut sa narodil vo Vysokej nad Kysucou, 10. apríla 1916, ako prostredné z troch detí. 

Ani nie päťročnému,mu zomiera matka, dožijúc sa ledva 32 rokov. V siedmych rokoch ho bieda v rodine, vyháňa do služby k úplne cudzím ľuďom. Slúži ponajprv ako pastier dobytka, s ktorým trávi nielen dni na paši, ale i noci - v chlieve na slamníku. Na školu je čas len v zime, keď niet kam vyháňať, takže si v lete nosí knižky priamo na pastvu a učí sa sám. V trinástich sa na ňho usmeje šťastie a dostane sa do služby - síce ďaleko od domova - ale do vľúdnej a slušnej rodiny vo Frýdku-Místku. Nový domov ho víta nevídaným pohodlím. Po práci smie jedávať s celou rodinou za jedným stolom a konečne spáva ako človek, vo vlastnej, čistej posteli. Tu na Severnej Morave, vďaka dobrým ľuďom, má v nedeľu čas chodiť do kostola na sväté omše. Zakrátko dostáva, gazdovou zásluhou, aj prvé sväté prijímanie a čoskoro i birmovku. V službe zostáva až do času, keď je povolaný na vojenskú službu. Po jej skončení sa vracia do Turzovky a zakladá si rodinu.

Od narodenia je pripútaný k našej kysuckej prírode a tak sa, po skončení II. svetovej vojny, zamestnáva ponajprv ako lesný robotník a neskoršie ako hájnik. Pri tejto tvrdej, ale oslobodzujúcej práci, zostáva až do roku 1958, kedy ho komunistická moc, po prvý krát zaistila - v súvislosti so zjavením Panny Márie. Vtedy sa totiž stalo niečo, čo od základu zmenilo samotného Lašuta, s Lašutom aj Turzovku a tisícky ľudí z blízkeho okolia, i ďalekého zahraničia


Príbeh stretnutia Matúša Lašuta s Matkou Božou                  

Píše sa 1. jún 1958 a okrem toho, že je nedeľa, je ešte aj sviatok Najsvätejšej Trojice. Keď kráča lesnou cestou na Okrúhlu pri Turzovke, cíti sa nie veľmi spokojný. Vie, že by mal byť skôr v kostole, ako tu, vo svojej hore, ale nepomôže si. Je v službe a tá neberie na žiadny sviatok ohľady. Nič si teda nepomôže, zatne sa a ide. Cestu pozná dokonale a keďže to má už od detstva vo zvyku, zastavuje sa na mieste, ktoré volajú miestni ľudia Živčák, alebo Živčáková, pri obrázku Matky Božej, visiacemu na jednej z borovíc hneď vedľa chodníka. Kľakne si, prežehná sa a modlí sa obvyklú modlitbu. Otče náš, .....odpusť nám, .....zbav nás Zlého. "Zdravas Mária" však už nedokončí. Jeho pozornosť zaujme krátky, ale jasný záblesk vľavo od obrázka. Otočí sa tým smerom a zmeravie. Akoby na podstavci stojí pred ním socha Panny Márie Lurdskej. Má aspoň dva metre. Biele rúcho, modrá stuha, na hlave dlhý závoj, ktorý však vôbec nezakrýva peknú dievčenskú tvár, obrátenú priamo k nemu. "Kde sa tu tá socha tak z ničoho nič vzala?" Keď si však uvedomí, že všetky stromy okolo nej zmizli a miesto nich je záhon plný bielych kvetov s drobunkými korunkami v tvare krížika, prestáva chápať. Kvety tvoria koberec a čím sú bližšie k soche, tým majú väčšiu výšku. Vytvárajú tým akýsi kopec, na vrchole ktorého je - Ona. Teraz už vidí, že to nie je socha. Ľahký vietor trošku pohne závojom, odkryje kúsok z vlasov. Už je to celkom jasné. Stojí pred ním, užasnutým a celým roztraseným, samá Kráľovná Neba. Zrazu je všade plno svetla. Aj Máriin šat sa rozjasnil, závoj sa žiarivo skvie a ruženec, ktorý drží v rukách, je z čistých perál a diamantov. Ako všetko okolo, aj jej tvár je plná svetla a priamo pred ním, neustále krásnie. Priamo na ňho upiera prenikavý, ale, tak sa mu aspoň zdá, zároveň aj trochu prísny pohľad. Keď sa im oči stretnú, už nič okrem nej, pre neho neexistuje. Stráca rozum, opúšťajú ho myšlienky, všetko okolo, i jeho celého preniká - Božia Matka. Je celkom v jej moci.

Mária dvíha pravú ruku a ukazuje na ohrádku, ktorá tu na tomto mieste bola už oddávna a ohraničovala priestor okolo jej obrázka. Matúš sa pozrie tým smerom a ihneď pochopí. Berie kladivo, ktoré visí na plôtiku a zatĺka na pôvodné miesto tri latky, ktoré už len tak-tak držali, takmer odtrhnuté od ohrádky. Keď spravi, čo treba, zbadá na perách svojej Pani spokojný úsmev. Vzápäti trošičku nadvihla rukou žiariaci ruženec a Matúš zasa okamžite chápe. Uvedomí si však, že nielen že nemá vlastný ruženec, ale ani sa ho nevie modliť. Preľakne sa, ale Panna Mária opäť ukazuje kamsi, smerom, kde bol ešte pred chvíľou jej obrázok. Toho však teraz niet a jemu je jasné, že na mieste, kde je Mária prítomná osobne, nie sú potrebné žiadne jej symboly. Ona však neprestávala ukazovať stále na to isté miesto. Teraz to Matúš zbadal. Akoby vo vzduchu vidí mapu sveta, akýsi plošný obraz zemegule. Štáty nemajú hranice, vidno len jasne ohraničenú súš od mora. Súš bola zelenej a žltej farby, more modrej. Matúš po prvý krát nechápe význam obrazu. Tu sa mu však pod zemeguľou objavuje tabuľka s nápismi, ktoré vysvetľujú symboliku obrazu. Zelená farba je farba Dobra a znázorňuje hory a pohoria, Žltá farba je farba Zla a sú ňou vyfarbené roviny. Nápis však vzápätí mizne a objavuje sa výzva. Doslova znela : "ČINTE POKÁNIE!" - "MODLITE SA ZA KŇAZOV A REHOĽNÍKOV!" - "MODLITE SA RUŽENEC!" Hneď ako si Matúš výzvu prečíta, zbadá, že na obraze sa niečo deje. Žltá farba začína prekrývať farbu zelenú - Zlo sa vo svete šíri na úkor Dobra. Bolo to jasné znamenie a Matúš to pochopil nielen vizuálne, ale hlavne kdesi hlboko vo svojom vnútri. Opäť sa objavuje tabuľka s výzvou o pokání a modlitbe. Tá  sa zjaví aj tretí krát, ihneď ako zmizne aj tretí obraz, na ktorom už žltá farba celkom pohltí farbu zelenú. Pod obrazom vidno varovanie : "AK SA ĽUDIA NEPOLEŠIA, ZAHYNÚ. Na celú zemeguľu padal akoby žltý dážď. Dážď hriechov a zla.

Obraz sa opäť mení - už po štvrtý krát. V mori, okolo pobrežia vidno obrovské výbuchy, metajúce na pobrežie hmotu, ktorá zaplavuje zem. Kam dopadne, tam zanikne život. Na tubuľke sa objaví výstraha : "KEĎ SA ĽUDIA NENAPRAVIA, PRÍDU STRAŠNÉ POHROMY JEDNOTLIVO I HROMADNE A ĽUDIA BUDÚ HYNÚŤ RôZNYMI SPôSOBMI."

Piaty a šiesty obraz, ktoré sa potom na mape objavujú, si Matúš ponechal ako tajomstvo, zjavené len jemu. Vo svojom vnútri pocítil, že by ich poznanie ľuďom nijako neprospelo.

V poslednom - siedmom obraze, Panna Mária Lašútovi ukazuje, ako by mohla vyzerať zem, keby sa ľudia obrátili a žili podľa Božej vôle. Zem je ožiarená slnečným jasom. Pokrýva ju svieža zeleň, všade samé kvety. Z obrazu cítiť radosť, súlad a mier. Nad Zemou sa vznáša zjav Nepoškvrneného Počatia, ktoré s ružencom v ruke ochraňuje všetky národy. Matúšovi je už teraz jasné, že modlitba svätého ruženca je tá zbraň, ktorou si ľudstvo môže vybojovať a vyprosiť pre svet pokánie, pokoj a blahobyt na zemi a spásu duše.

Pri pohľade späť na Pannu Máriu, ktorá bola celá ožiarená slnkom, vychádzajúcim spoza jej chrbta, Matúš zbadá, že mu ukazuje znovu na tabuľku. Objavujú sa na nej slová : "Keď všetko splníš, prídeš..." Popri tom Pani ukázala smerom do neba. Obloha na jej pokyn klesá k zemi a utvorí nad horou oblúk v tvare zvonu. V tej chvíli ju však pretína blesk a nad miestom, kde stála Mária sa objavuje žiariaci trojuholník. V jeho strede stojí nekonečne majestátny, sám Pán Ježiš. Postavou, tvárou i vlasmi, akoby Matke z oka vypadol. Oblečený je do dlhého rúcha a červeného plášťa, prehodeného cez pravé rameno. V ľavej ruke drží kríž a pravou ukazuje na svoje žiariace Srdce, z ktorého po chvíli vyšľahli tri lúče. Dva z nich dopadnú po Matúšových bokoch, ten prostredný ho priamo zasiahne. Obrovskou silou je hodený na zem. Padá na tvár a stráca vedomie. To posledné čo začul, bol hlas zvona, odbíjajúceho poludnie.

Matúš Lašut prichádza k sebe asi po troch hodinách a na prvý pohľad nič okolo neho nenasvedčuje, že by sa tu stal zázrak. Všetko okolo, stromy i obrázok je na svojom mieste. Kvetiny zmizli. Tvár má otlačenú od zeme, od dlhého ležania na zemi, ale odev má čistý a nepokrčený. To jediné rukolapné, čo mu po tomto zážitku zostane na celý život, je ruženec, ktorý nachádza v malej priehĺbinke. Vie dobre, že ho tu nikto nestratil, lebo by si ho predtým celkom iste všimol. Zodvihne ho a naraz to dokáže. Dokáže sa modliť modlitbu slávnostného ruženca. Tú modlitbu, ktorú sa modliť podnes nevedel. Nepochybuje o tom, že je to dar od Panny Márie. S obrovskou radosťou sa pustí do rozjímania o ružencových tajomstvách a necháva sa nimi celý uchvátiť. Po ďalších troch hodinách modlitby a po tom, ako si darovaný ruženec zavesil na krk, schádza z hory - do Turzovky.


Život Matúša Lašuta po zjavení                    

Matúša Lašuta tento zážitok od základu zmenil. Je iný ako predtým a okamžite si to všimnú najprv jeho najbližší a vzápätí i všetci tí, s ktorými sa predtým stýkal. Každý deň je na svätej omši a svätom prijímaní. Ľudia sa pýtajú a on odpovedá. Rozpráva i nalieha. Jedni veria iní nie. Tí, ktorí uverili, jeho rozprávaniu, sa zúčastňujú spolu s ním, na prvej púti na Živčákovskú horu. Koná sa 8. septembra 1958, na sviatok Narodenia Panny Márie. Nielen symbolicky, sa v tento deň rodí čas mnohých púti, ktoré sa od tých časov až po dnes poriadajú, na oslavu našej Nebeskej Matky. Matúš zúčastneným hovorí o tom, čo sa bude v najbližšej dobe, v tomto kraji diať. Ľudia vyšliapu mnohé chodníky na toto miesto, ktoré bude v stálej úcte medzi tými, čo uverili, že tento zabudnutý kút Slovenska, posvätila bezprostredná prítomnosť Panny Márie. Lašut však pútnikom prezradí dopredu i fakt, že ho do troch dni prídu zatknúť. Ihneď po návrate z hory sa ho z jeho domu pokúsia odviesť príslušníci komunistickej polície, ktorá si vtedy hovorila "Verejná bezpečnosť". Ľudia im to pre tento deň ešte znemožnia. Ubránia Lašuta vlastnými telami. Matúš Lašút sa však na príkaz moci, dostaví na prvé vypočúvanie do okresného mesta - Čadce. Zadržia ho za verejné poburovanie. Vyšetrovanie bez prestania prebieha počas štyroch dní. Vláčia ho po všetkých možných miestach v Čadčianskom okrese. Nasadnúť, previezť, vysadnúť, vypočuť. Zdalo sa to akoby donekonečna. Desiatky zápisov a v nich do bodky stále to isté. V piatok 12. septembra, ho prevážajú do psychiatrickej liečebne v Bytčici pri Žiline. U nás sa jej v tej dobe nehovorilo inak, ako blázninec. Aj jeho sa všetkými silami snažia spraviť bláznom. Absolútne zdrviť sa im ho nepodarilo ani po 10 mesačnej väzbe na uzavretom oddelení, tejto, tak ľahko zneužívateľnej, inštitúcie. V júni 1959 Matúša prepúšťajú. Nezlomeného. Štátna moc to však robí len preto, aby mu mohla pripraviť ďalšie, ešte neľudskejšie prekvapenie. Sotva sa dá trošku dohromady, už ho čaká ďalšie zatknutie. 22. septembra ho priamo od práce v lese, opäť zoberú do Bytčice. Tam pobudne tentoraz už 14 mesiacov. Opäť na chvíľu domov. Bol to jasný zámer. Ani chvíľu pokoja, neustála neistota. V septembri 1961 ho po tretí krát internujú. Na 14 dní Bytčica, potom tri mesiace "liečenia" v českých Kosmonosoch. A tak podobne to šlo dohromady päť rokov. "Psychiatrické liečebne" - horšie ako mnohé väzenia. Denne aj dve vyšetrovania rôznymi komisiami, desiatky elektrošokov, chemická terapia, hypnotizéri, vyhrážky, psychický nátlak. Z posledného "preliečenia" sa vracia domov takmer slepý a bez jediného zuba. Chemická liečba "zabrala". Takmer mu zničila telesné zdravie. Matúš však zostáva pevný, nezlomený.

Všetci čo Matúša Lašuta poznali osobne, aspoň tak dobre, ako pravdu o beštiálnom režime tých rokov, nepochybovali a dodnes nepochybujú o jeho duševnom zdraví. Kedykoľvek a kdekoľvek sa s ním ozajstný človek stretol, môhol rozprávať len o istote a pokoji, vyžarujúcich z jeho osobnosti a prostej reči. Pravda sa ani inak vyrozprávať nedá. Jednoduché vety, jednoznačné slová, úsmev. Nezastrašený navštevovale denne sväté omše. Pri jednej z nich prekľačal celú hodinu v kaluži vody, stečenej z dáždnikov, no vstal suchý a čistý. Niekoľkokrát po svätom prijímaní zostal v strnulej polohe, s hlavou sklonenou až k zemi. Pri pokuse zdvihnúť ho a pomôcť sa mu postaviť, nim nepohla ani partia chlapov. Boh - rybár - svojho Matúša už chytil do svojej večnej siete a nič a nik mu ho už nevytrhol.

Matúš Lašut dožil svoj život v Turzovke. Skonal 10. augusta 2010 vo veku 92 rokov. Bol úžasným svedkom Božej milosti, ochotný s kýmkoľvek sa podeliť o svoje zážitky, život i vieru. Osobne ho spoznalo už veľa významných osobností. Medzi tých, ktorí si spolu s ním, púťou na Živčákovú, uctili našu večnú Matku, bol aj pán biskup Pavol Hnilica. Okrem neho stovky ďalších duchovných, prichádzajúcich slúžiť sväté omše z celého Slovenska, Čiech a Moravy, Poľska, celej Európy i spoza mora. Na svoju turzovskú horu pozýva Matúš aj Teba.

 

*